Testové otázky - vplyv možností na rozhodovanie

Nielen vedomostné kvízy a testy, ale aj mnohé prieskumy verejnej mienky pozostávajú vo veľkej miere z otázok, pri ktorých má respondent vybrať správnu odpoveď z ponúkaných možností. Aj v prípade, že je jedna z možností otvorená (môžeme napísať čokoľvek iné, čo sa medzi možnosťami nevyskytuje), väčšina ľudí chce prejsť otázkami čo najrýchlejšie a pohodlnosť nám vnúti vybrať si z ponúkaných alternatív.

Čo ak poradie a existencia jednotlivých možností vplýva na rozhodovanie? Môžu niektoré možnosti slúžiť len na pomýlenie? Odborníci na ľudské správanie poznajú tipy a triky, ako zostaviť otázky a možnosti tak, aby ovplyvnili výber našej odpovede.

Vplyv možnosti v teste

Pozrime sa na konkrétne príklady. Predstavte si situáciu, že máte test, v ktorom je jedna možnosť zbytočná. Môžeme ju z dotazníku vyhodiť? Odborník na iracionálne správanie Dan Ariely položil v prieskume svojim študentom otázku s tromi možnosťami:

Otázka: Ktorý spôsob odberu správ by ste si želali?

Možnosti:

1. online odber za 59$
2. tlačený odber za 125$
3. obidva odbery spolu za 125$

Prvú možnosť si zvolilo 16 percent opýtaných, druhú možnosť nikto a tretiu zvyšných 84 percent opýtaných študentov. Keďže si nikto druhú možnosť nevybral, tak ju z prieskumu vynechal. Výsledky druhého prieskumu sa otočili: až 68 percent si radšej zvolilo možnosť číslo 1. Možnosť, ktorá je na prvý pohľad zbytočná, môže ovplyvniť výber používateľa.

Vplyv podobných možností v testových otázkach

Spomínaný príklad nebol jediným pokusom tohto druhu. Podobne dopadli rôzne alternatívne formy, napríklad výber dovolenky z katalógu:

1. Bezplatný pobyt v Paríži.
2. Bezplatný pobyt v Ríme bez rannej kávy.
3. Bezplatný pobyt v Ríme s rannou kávou.

Keď sa rozhodovalo len na základe miesta, možnosti boli približne rovnako obľúbené. V prípade zdvojenia Ríma na základe kávy prekonal Rím s kávou nielen Rím bez kávy, ale aj Paríž, kde informácia o káve chýbala.

Rozhodovanie je náročný proces a ľudia si ho snažia čo najviac zjednodušiť. S pribúdajúcim počtom možností preto človek podvedome porovnáva navzájom najmä tie možnosti, ktoré sa ľahko porovnávajú. Porovnať dovolenku v Ríme alebo Paríži (za predpokladu že nemáme ujasnené preferencie o mestách) je ťažšie, ako porovnať pobyt na základe bonusu v podobe kávy.

Rozhodovanie v našom živote

Spomenuli sme relatívne jednoduché príklady, kde je rozhodovania priamočiare. Podobne nerozumne sa však človek rozhoduje aj v zložitejších situáciách. Jedným z nich je napríklad výber partnera. Pár mesiacov som sa venovala výskumu použiteľnosti online zoznamovacích portálov. Preto ma v tejto oblasti zaujal výskum, kde mali ľudia vyberať na základe fotiek človeka opačného pohlavia, s ktorým by išli na rande. Opäť sa ukázalo, že sa snažíme podvedome porovnávanie zjednodušiť. Ak máme k dispozícii dve relatívne odlišné fotky sympatických ľudí, výber je nejednoznačný. Keď však k dvojici pridáme tretiu fotku, ktorá predstavuje „upravenú verziu“ jedného z dvojice, väčšina respondentov sa zameria práve na porovnanie tejto dvojice a prirodzene si vybrali „krajšiu verziu“ z nich. 

Dan Ariely z toho vyvodil jednoduchý záver: ak idete do mesta hľadať partnera, zoberte si so sebou niekoho, kto vyzerá podobne ako vy, ale trochu škaredšie :)

Spomenuli sme niekoľko základných aspektov, ktoré vplývajú na naše rozhodnutie či dokonca celkové výsledky testových otázok. Človek vykonáva denne množstvo rozhodnutí, ktoré nevie rozumne vysvetliť. Týka sa to nielen jednoduchých úloh, ako výber oblečenia či jedla na večeru, ale aj významných rozhodnutí, akými je výber školy, bytu, partnera a podobne.

Na záver prikladám odkazy na zaujímavé prednášky jedného z autorov výskumu v oblasti iracionálneho správania a rozhodovania.

Kto je Dan Ariely?

Dan Ariely je absolvent MIT a odborník na rôzne oblasti súvisiace s iracionálnym správaním ľudí. Iracionálne správanie je správanie, ktoré nedokážeme logicky vysvetliť a zvyčajne ani ľudia, ktorí sa ho dopúšťajú. Zaujímavé prednášky:

• Are we in control of our own decisions
• TED - Dan Ariely: Our buggy moral code