Citáty a múdrosti - Gustave Flaubert

Múdrosti: citáty osobností, príslovia, výroky ľudí, porekadlá, pranostiky. Zbierka múdrych viet pre povzbudenie, motiváciu aj voľné chvíle. Nájdete tu zaujímavé citáty múdrych osobností na zamyslenie.

všetky múdrosti Gustave Flaubert

aj v tých najdôvernejších vyznaniach je vždy niečo, čo nevypovieme, aké priepasti oddeľujú človeka od človeka! vzdialenosť medzi jednotlivými svetadielmi je oproti tomu ničím, autor má byť vo svojom diele ako boh vo vesmíre: všadeprítomný a pritom neviditeľný, celým snom demokracie je pozdvihnúť proletára na úroveň hlúposti meštiaka, tento sen je sčasti uskutočnený, človek je kritikom, keď nemôže byť umelcom, rovnako ako sa stane donášačom, keď nemôže byť vojakom, človek musí vedieť obdivovať to, čo nemá rád, človeka od človeka oddeľujú veľké priepasti, dvakrát za sebou a bez dôvodu nemožno z nikoho robiť blázna, génia nám dáva boh, ale talent sa týka nás, hlboké city sa podobajú počestným ženám, boja sa byť nápadné a chodia cestou života so sklopeným zrakom, hlupáci žijú veselšie, lebo vždy majú viac dôvodov na smiech ako ľudia múdri a premýšľaví, hlupák je každý, kto rozmýšľa inak ako my, hlupák sa odlišuje od obyčajného človeka menej, ako sa tento odlišuje od geniálneho človeka, hlúposť je čosi neochvejného, hnev nemá silu - je to kolos, ktorému sa chvejú kolená a omnoho viac zraňuje seba ako iných, ilúzie opadajú, ale duše svieže ako cyprus sú vždy zelené, je rovnosť niečo iné ako popretie slobody, všetkého vyššieho, ba dokonca aj prírody? rovnosť znamená otroctvo, každý z nás má v srdci kráľovskú komnatu, ja som svoju zamuroval, ale nie je zničená, keď ľud prestane veriť v nepoškvrnené počatie, bude veriť v špiritistické otočné stoly, láska je spôsob, ako vidíme a vnímame, je to pohľad dovysoka a doďaleka, odkrývajúci nekonečné možnosti a bezhraničné obzory, len ženy dokážu naozaj zraniť a pohladiť, aká ťažkopádna je naša ruka v porovnaní s ich rukou! ľudské srdce sa len tak môže rozšíriť nad svoje rozmery, keď medzitým pukne, majte sa na pozore pred smútkom, je to neresť, manželia majú žiť spolu večne, aby boli potrestaní za hlúposť, že sa vzali, meštiakom nazývam každého, kto má podlé myslenie, naše vášne sú ako sopky: neustále hučia, ale vypuknú len občas, nedôvera je matkou istoty, nedôvera môže byť trest, ale vina zostáva naďalej, nekonečné je nebo svojimi hviezdami, more svojimi vlnami a srdce svojimi slzami, netreba siahať na modly: pozlátka z nich zostane na rukách, nič nie je také ponižujúce ako to, keď vidíme, že sa hlupákom podarí to, v čom my zlyháme, nie tie žiale sú najsmutnejšie, ktorých stuhy nosíme na klobúku, pokiaľ človek nie je hlupák, vždy zomiera v neistote o svojej vlastnej hodnote a hodnote svojho diela, prevracal sa vo svojej túžbe ako väzeň vo svojej cele, priveľa kritiky svedčí o neporozumení, slovo je valcovacia stolica, ktorá vždy predĺži city, spomienka je nádej obrátená naruby, pozeráme sa na dno studne tak, ako sme sa pozerali na vrchol veže, srdce žien je ako skrinky, ktoré sa skladajú zo samých navzájom do seba zapadajúcich tajomných zásuviek, trápime sa, kým jednu vytiahneme von, aj necht sa nám zlomí a nakoniec na dne nájdeme iba akýsi zvädnutý kvet, trochu prachu -alebo prázdno! sú urážky, ktoré nám vynahradia každý triumf, vypískanie, ktoré je hrdosti milšie ako potlesk, šťastie je úžerník: za štvrťhodinku radosti, ktorú nám požičia, dá si zaplatiť celou hromadou nešťastia ako úrokom, tlač je škola ohlupovania, pretože oslobodzuje od myslenia, to je vina osudu! treba byť dosť silným nato, aby sme sa opili od pohára vody a odolali fľaši rumu, treba sa pestovať pre tých, ktorí nás milujú, úspech má byť sprievodným javom, ale nikdy nie cieľom, v maličkostiach je pedantstvo neznesiteľné, vášne zvädnú, keď ich presťahujeme inam, vo veku dospievania milujeme iné ženy preto, lebo sa viac-menej podobajú tej prvej, neskôr ich milujeme preto, lebo sa od seba odlišujú, všetko, čo vymyslíme je pravda, môžete si tým byť istí, moja úbohá pani bovaryová práve v tejto chvíli nepochybne trpí a plače v dvadsiatich francúzskych dedinách, všetky spomienky môjho detstva kričia pod mojimi šľapajami ako mušle na pláži, z víchric, ktoré postihnú lásku, ani jedna nie je taká mrazivá a ničivá ako prosba o peniaze,