Citáty a múdrosti - Pavol Strauss

životný omyl je, keď sa z vedľajšieho stane hlavné a z hlavného vedľajšie, a keď sa nakoniec zdá, akoby všetko bolo vedľajšie, len kto má silu pred prvým v úcte postáť, má predpoklady, aby sa v tom druhom dopracoval výsledkov v poznaní, život len s rozumom je púšť, život len s vôľou sú kasárne, život len s citom je bažina, iba zo všetkých troch je život plnou krásou, život je niekedy taký tragický, že sa musíme vedieť zasmiať, aby sme ho vydržali, život je ako hudobná partitúra, neraz v ňom prevládajú pauzy, znakom zrelosti je poznanie svojich nedostatkov, výhodou životných neúspechov je, že stratíš falošných priateľov, vtip, ktorý neuráža, nie je vtip, všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí, či sme si svoje ´povolanie´ vybrali správne - to vieme azda až pred smrťou, vo chvíľach stretnutia života so smrťou vzniká vari najjasnejšia situácia v ľudskom bytí, všetko umenie je opakovaním, menšina reprodukuje seba, väčšina iných, všetko ľudské je zlomkovité, torzo, a tak sa ničomu a nikomu nemožno celkom priblížiť, veď nemôžeme tvrdiť, že by sme i tých najbližších dokonale poznali, ale čo chýba exaktnosti nášho zbližovania, to môže nahradiť záblesk nášho tušenia, výbuch poznania cez lásku, vlastné omyly sú nám bližšie ako cudzie pravdy, veľké myšlienky sa nepomestia do malých hláv, v živote neraz umývame iných, aby sme sa zdali čistejšími, v ťažkých situáciách sa ukáže, kto je pravým lekárom, pravý lekár sa trasie o osud chorého, nepravý o svoju povesť, v miere, v akej vyrastie naša sebakritika, zveľadí sa v nás láska, pochopenie a úcta voči iným, utrpenie nie je - ako sa myslí - životným deficitom, ale životnou formou, ktorou život získava hĺbkový rozmer, umením pohŕda, kto ho nemôže obsiahnuť, tvorivé omyly posunuli ľudstvo viac než väčšina netvorivých poriadkov, tajomne a neznáme sú dva pramene, z ktorých čerpá život, srdce je náhradou za všetko, no srdce nenahradí nič, smrťou ničoty začína život, smrťou života končí mnohá ničota, skutočná počestnosť sa nebojí pohanenia, iba pseudopočestnosť, lebo jej záleží jedine na spoločenskom zdaní, sila a veľkosť umenia je v tom, čo vyvolá, nie v tom, čím je, samota je vrchol psychohygieny, túto možnosť samoliečby má každý naporúdzi, kto nenájde vzťah k sebe vo chvíľach rozhovoru so sebou, nenájde správny vzťah ani k okoliu a k spoločnosti, protilátky, ktoré v utrpení vytvárame, sú často našimi najlepšími hodnotami, pravý optimizmus života: človek môže všetko stratiť a pritom môže všetko mať, pravdu netreba naháňať, úprimných hľadačov počká, neúprimným sa neukáže, tí okolo nej prebehnú, práca je inšpirátorka práce, posteľ je najlepší vynález z celej medicíny, podozrivá je morálnosť, ktorá sa objaví až po porážke, počiatok je prvý vzdych zániku, koniec posledný výdych zrodu, očakávanie je omyl nádeje, pravá nádej je spoliehanie, je to nemenné optimistické ladenie, stály otvorený systém nášho vnútra, niet osobitnej lekárskej etiky, lekárska etika je ľudská - platná pre každého človeka a prelínajúca súkromný, odborný i verejný život lekára, nie všetci nakreslili svetovú mapu zla, mnohí sú nevinní! lebo nevinnosť je vopred vyhratý súd vnútra človeka nad sebou samým, nešťastie je dobrá živná pôda pre moralizovanie, ale plody bývajú zväčša nestráviteľné, neraz nás milujú len pre naše chyby, nepriatelia tvojich nepriateľov ešte nie sú tvojimi priateľmi, nemožno veriť tým, čo sa priznávajú iba k víťazstvám, i z najväčšej porážky sa môže stať cesta k víťazstvu, nekompromisný človek je zdanlivý blázon, o ktorom podobný blázon napíše dvadsať rokov po jeho smrti, že hádam mal predsa len pravdu, naše najväčšie víťazstvá sú porážky bez následnej zatrpknutosti, najväčšia životná múdrosť je láska, ľudia však väčšinou potrebujú celý život, aby na to prišli, najlepší žart prozreteľnosti, že ešte sme, nádej je iskra, ktorá je schopná zapáliť svet trvania, a tým i trvanie sveta, na šikmých svahoch pochlebovania sa najlepšie učí držať rovnováha, na cudzom ohni sa najlepšie zohrieva, možno, že sú rozmery duše odliatkom prírodných scenérií v ktorých sa pohybujeme, mnohí básnici sa stali kritikmi a esejistami, z kritika sa ešte nestal básnik, ľudia, čo radi chodia a cestujú, si nevedomky kompenzujú nedostatok vnútorného pohybu, ľudia a spoločnosti, ktorým už vyhasol zmysel pre veľkosť a veľké rozhodnutia a gestá, dostávajú udelenú poslednú možnosť tvorivého uplatnenia vo veľkom utrpení, kto nie je schopný stáť v úcte a pohnutí pred trpiacim či umierajúcim, nie je schopný ani poznať cenu života a jeho krásy,