Citáty a múdrosti - Josef Čapek

disciplína nie je na to, aby spútavala slobodu, ale aby jej dávala vznik ak sú pravda, právo a spravodlivosť na pochode, až potom je skutočné šťastie žiť, aký tragicky stratený, opustený vo vesmíre je človek bez boha, ale aj aký dobrý! aký statočný! blížny pred blížnym cúva skôr pre hlbiny smútku než pre priepasti sebectva, bohatý si môže svoje vzruchy a zážitky kupovať, chudobnému prichádzajú vo forme úderov, byť mŕtvy, nebyť, je sladké preto, že je to omnoho viac než spánok, je to mier, upokojenie, koniec bolesti a trampôt, ale túto vrcholnú slasť, akú možno ľudskému tvorovi dopriať, mŕtva bytosť už neprežíva, necíti, bytie nie je ani dobré ani zlé, ale keby nevedel človek rozlišovať medzi dobrom a zlom, zničil by sa na tejto zemi, lebo má obrovské nadanie, ktorým zvieratá nedisponujú, zvieratá žijú právom silnejšieho, človek si poslúži nielen právom silnejšieho, ale aj právom podlejšieho, častejšie ako hračkou osudu býva človek hračkou seba samého, ale i tak - a či ešte k tomu - je vo svojom osude podstatne determinovaný stavom sveta, do ktorého sa zrodil, človek je v podstate bytosť nespokojná s tými ostatnými, človek je závislý na svojom prostredí a nemôže sa dokonale izolovať, ale netreba sa izolovať za každú cenu, aby bol človek sám sebou, človek si je vždy viac vedomý vlastných útrap, než svojej surovosti voči tým druhým, indivíduum nie je nič, až celok je všetko!?! nie, indivíduum je všetko a celok je všetko, pravdaže, individualita nemá nijaké nároky, aby pre svoju individuálnosť bola nejako osobitne uctievaná, honorovaná, je pekné, ak je človek so sebou spokojný, ak je však so sebou nespokojný, môže to byť pravdepodobne ešte väčšia vec, jediným skutočným bohatstvom človeka je jeho osobnosť, môže mu byť tým najhlavnejším zdrojom životného šťastia: ak je zdravá a harmonická, ak jej konflikty s okolitým svetom sú plodné, vedie ho bezpečne v činoch i v myslení, jednoducho sú ľudia, od ktorých sa, nech akokoľvek dávaš pozor, zašpiníš, kde sa začína hľadať pravda, povznáša sa aj život, kedykoľvek sa proti mne obrátila podlosť, nikdy som sa necítil nad ňou povýšený, skôr ňou ponížený, kto nevie pochopiť druhého, nemalo by sa mu dôverovať, lacný optimizmus je škodlivý, lebo znižuje skutočné hodnoty všetkého, čoho sa príliš pohodlne dotýka a zmocňuje: života, kultúry, sociálnej mravnosti, domnievam sa, že všetko to mu je trošku jeho domýšľavého a prisprostastého úsmevu dokorán otvorené, ľudí možno podceniť, ale máva to následky, ľudia, ktorí ľahko zarábajú príliš veľa peňazí, v skutočnosti nepoznajú život, ľudské množstvo neslobodno považovať iba za krvavú, trasúcu sa kašu, ktorá sa člení, cibrí a formuje iba slovom diktátora, ľudstvo si zasluhuje skôr obdiv a lásku, nie nadávky, a keď už nadávky, tak veľmi úprimné a hlasné, mám priateľa! musím povedať s údivom, a s rovnakým údivom: čím som si ho zaslúžil? medzi tým, čo chceme a čo musíme, sa tvorí celý náš život, milovať mier musí znamenať milovať tiež jeho obranu, mládež chce poznať život s dátumom dneška, môj organizmus je občas pre mňa niečo pekelne cudzie, musíš sa vzdať samoľúbosti, zištnej ctižiadosti, panovačnosti, ale nie sily, myšlienka je nástrojom, ale môže byť aj celým svetom, načo mravný cit - ak niet boha? ale mravná vôľa nie je predsa kvôli bohu, ale kvôli človeku, najviac rečí mávajú hlupáci, vždy majú o čom hovoriť, keď otvárajú hubu, domnievajú sa, že získavajú na význame,- aj preto sa hrozíme smrti, že niekedy sa nám zdá dezerciou, nemôžem prekročiť, prekonať medze svojich schopností, svoje hranice, chcem teda aspoň vydobyť z nich to najlepšie, nemôžete jeden druhému dôverovať? potom si nemôžete ani navzájom pomôcť! nemyslím, že by svet mohol byť niekedy celkom dobrý, som si však istý, že by mohol a musí byť nepomerne lepší, nesloboda nie je ohavnou ujmou len na vôli, ale aj na dôstojnosti, nesloboda nie je disciplínou, je ponížením, nestatočnosť asi nemá čo dobrého v sebe hájiť, nie si náhoda, si prípad a mohol by si byť aj príkladom, niet zlých právd, ale sú zlé skutočnosti, nízkosť dokáže preklenúť vzdialenosť medzi sebou a veľkosťou iba zášťou, približuje sa k nej na dosah nadávkami – hľa, veľkosť nie je vyššie, než kam ohava dopľuje! podporovať ničomníka preto, že je niekomu nepríjemný, nie je iba politickým chytráctvom, ale priam spoluvinou, poznáme vlastne len mená mnohých vecí - a nič viac, presvedčenie, ktoré má mládež o sebe, že by všetko na svete zariadila a vybavila lepšie, než to neprebudené ľudstvo robilo pred ňou, nebýva azda len márnomyseľným sebaprecenením, ale je aj, a hádam ešte väčšmi, krásne a povzbudzujúce, pretože sa kĺžeme po povrchu,, ľahko padáme, príroda je nesmierny individualista, všetkému čo vytvorí, dáva osobnosť, rád, ochotne, spupne človek sám seba preceňuje - aby mohol v seba veriť, rozum a pravda spočinú vždy skôr na dne myslenia a mlčania, než na povrchu rozprávania, sú aj víťazstvá, ktoré sú hanbou, telá sa v ľuďoch milujú častejšie, než duše, kto vo svojom živote spoznal hoci aj sto žien, možno vôbec nepoznal lásku, úcta k človeku, láska k blížnemu má byť konštruktívnou silou a nie iba filantropickou slabosťou,